Sme si istí, že podobných príbehov je okolo nás bolestivo veľa. Počty ľudských obetí počítame denne v desiatkach. Príbehy niektorých z nich nútia uvažovať. Ako môže tak veľa ľudí spochybňovať hrozbu vírusu? Vari nie sú štatistiky úmrtí, bolestivé trápenia chorých a nemocnice na pokraji kolapsu presvedčivým dôkazom vážnosti tejto hrozby? Ako môže vyzerať mentálny svet ľudí, ktorí prispievajú k šíreniu hoaxov? S akým pocitom líhajú tí, ktorí to robia vedome?

Dlhé roky nerozumieme ani tomu, ako ľudia dokážu sabotovať vlastné životy. Plávajú svojimi dňami, akoby budúcnosť nemala nikdy prísť. V tom lepšom prípade si na ňu odkladajú peniaze spôsobom, ktorým sami seba ochudobňujú. Peniaze v banke považujú za investíciu, zubami-nechtami nechávajú dôchodkové úspory vo fondoch len preto, že sú garantované. Naozaj nikoho nezaujíma, že táto garancia zaručuje všetko, len nie zhodnotenie ich úspor?

Podobných otázok nosíme v hlave mnoho. Spôsoby, akým ľudia uvažujú o svojich peniazoch, často nedávajú zmysel. Ťažko im rozumieť. Najmä keď vidíme, čo všetko dokážu urobiť kvôli peniazom…

Dnes už podobné otázniky v hlave nenosíme. Nie preto, že by sme poznali odpovede. Rozdiel je v tom, že už po nich nepátrame. Zmenila nás pandémia koronavírusu na cynikov? Dúfajme, že nie. Len sa už nesnažíme porozumieť ľuďom a tomu, čo robia so svojimi úsporami, keď vidíme, že ani ich vlastný život nie je hodnotou, o ktorú by zabojovali.

Nechceme generalizovať. Vlastne ani nemôžeme. To, že mnohí z nás sa vírusu vzopreli a zaočkovali sa, že sa postavili zodpovedne k vlastnej budúcnosti (aj tej finančnej) nás utvrdzuje v tom, že ľudskosť a zdravý rozum si možno uchovať aj v ťažkých časoch. Každým dňom je ich koniec bližšie.